Vladimír Mináč

Vladimír Mináč (* 1922 – † 1996) bol slovenský prozaik, esejista, filmový scenárista, publicista a kultúrny a politický činiteľ.

Vladimír Mináč
Vladimír Mináč
hrob Vladimíra Mináča
Narodenie 10. august 1922
Klenovec, Slovensko

Úmrtie 25. október 1996
Bratislava, Slovensko

Potvrdené výrokyUpraviť

Táto sekcia obsahuje zoznam citátov, čas a miesto, kde to autor povedal:

  • Slovenská politika bola vždy nesamostatná: nevytvárala zmeny, reagovala na ne. Jej koncepcie sú obranárske; jej pohyb protipohybom: malý národ medzi žarnovmi veľkých národov. Súdiť náš pohyb, jeho pokrokovosť či reakčnosť tzv. objektívnymi historickými meradlami, je nezmyselné, objektívne historické meradlá sú výsadným vlastníctvom veľkých národov [1]
  • Boriť sa s každodennou hmotnou biedou, špinavou a lepkavou, a venovať všetky sily beznádejnej veci: to je celom iste mravná veľkosť. (s. 38) ... Naša národná inteligencia bola málo početná a biedna; vidiecka a odrezaná od sveta Peštou a Viedňou; bola opozičná, teda bitá, moc, bohatstvo, sláva - to všetko bolo v nedohľadne. [2]
  • Istý stupeň biedy vylučuje triednu uvedomelosť. Modlí sa a pracuje, kým hrniec neprekypí. Potom beda všetkým, bez krvi sa to neobíde; a keď nie inak, aspoň pálenka fundament. Oscilácia medzi pokorou a vzdorom, medzi trpezlivosťou a výbuchom a akási až smrteľná vážnosť v ponímaní života, to je romantická črta v našej národnej povahe; zbližuje nás skôr s Východom ako so Západom. A tak - aký zmysel slovenského osudu? ... Napriek všelijakým porážkam, po každej porážke sme zmocneli. Táto nezadržateľnosť vzostupu, to je, chvalabohu, železná logika vývinu moderných národov... Ale zmysel národa nie je len alebo najmä v samotnej jeho existencii a pohybe; je on aj v súvzťažnosti s inými národmi, s ktorými tvorí dielo civilizácie...“ [3]
  • Život je krátky. Umenie dlhé.[4]
  • Neviem, či je to celkom tak, že sa človek stáva rebelom, že je to nejaká kultúrna, teda nadobudnutá vrstva. Možno je to už v génoch. ... Rebeloval som proti mnohým podobám skutočnosti... Ale skúsenosť značne vplýva na to, čo zdedíme; a ja som mal takú skúsenosť, ktorá onen gén protestu podporovala. Len čo som sa snažil niekde usadiť a adaptovať sa, hneď som vystrkoval obranné tykadlá voči obklopujúcemu sa svetu, lebo nikdy som nedôveroval skutočnosti, že je to, čo sa o nej tvrdí. ... Ale nikdy to nebolo ľahké, vždy do toho prišli veľké dejiny; tie človeka posunú niekam, kde ani nechcel byť, kde ani nemohol byť, kde bolo nepredstaviteľné byť, a odrazu je tam a nevie, čo si sebou počať. ... Stále sa cítim za niečo zodpovedný, to je jedna z mojich slabosilných stránok. Ale nikdy som sa toho nemohol striasť a iste mi to veľmi nepomohlo... pocit zodpovednosti je trpkým osudom, trpkým chlebíkom slovenského intelektuála - musí robiť všetko ostatné a nie najmä to, na to je schopný alebo dokonca povolaný. [5]
  • Je to taký malý očistec, keď už nie peklo - sedíte pokojne pri zákone, ktorý neznačí nič, a odrazu niekto vyskočí a naváľa vám na hlavu všetky vraždy, pravdaže štatisticky aspoň zdesaťnásobené, a ustavične vás porovnáva priamo s Hitlerom: človeka to prestane vnútornne čo aj len zaujímať. Tam sa už končia všetky hry, tam už je dávno dodiskutované ešte pred začatím diskusie. Tí, čo majú moc, vás vystrkujú nielen na okraj dejín, ale aj mimo spoločnosti. [6]
  • Keď sa usilujeme o samostatnosť Slovenskej republiky, musíme sa súčasne usilovať aj o to, aby to bola krajina demokratická a sociálne spravodlivá. Inak toto úsilie nemá zmysel... [7]
  • Štefan Marko Daxner, je to človek, ktorého hodno aj milovať, lebo je to človek bez poškvrny. Celým životom prešiel tak, že my, jeho potomkovia, nevidíme jeho omyly, aspoň ja o jeho politických omyloch neviem, viem iba o jeho politických prehrách. Mal ho veľmi rád aj Vladimír Clementis.[8]
  • Nemám rád, keď sa udeľujú známky z pokroku alebo z reakčnosti; je to riskantná hra. Zložitá súvzťažnosť medzi dobou a človekom, medzi jeho zámyslom a objektívnym pôsobením, sa málokedy dá vysloviť s jednoznačnosťou definitívy; a už vôbec nie jednoslabične. [9]
  • Dejiny vo svojej neúprosnej fabrike vyrábajú veľa osobných tragédií, lámu talenty ako suché triesky, zatemňujú bystré hlavy. [10]

Prisudzované výrokyUpraviť

Táto sekcia obsahuje zoznam citátov, ktorých autorstvo je prisudzované dotyčnej osobe:

ReferencieUpraviť

Táto sekcia obsahuje zoznam literatúry, v ktorej sa daný citát tiež vyskytol:

  1. Dúchanie do pahrieb, s. 16
  2. Dúchanie do pahrieb, s. 38
  3. Dúchanie do pahrieb, s. 41
  4. Zostavovateľ: KOTRMANOVÁ, Milada.: Perly ducha. Ostrava: Knižní expres, 1996, s. 115. ISBN 80-902272-1-X
  5. HOLKA, Peter, MINÁČ, Vladimír: V košeli zo žihľavy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999, s. 9, 10
  6. MINÁČ, Vladimír: Až po živé mäso. In: HOLKA, Peter, MINÁČ, Vladimír: V košeli zo žihľavy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999, s. 122
  7. HOLKA, Peter, MINÁČ, Vladimír: V košeli zo žihľavy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999, s. 118
  8. HOLKA, Peter, MINÁČ, Vladimír: V košeli zo žihľavy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999, s. 117
  9. MINÁČ, Vladimír: Vybrané spory Jozefa Miloslava Hurbana. Bratislava : Tatra, 1974, s. 32
  10. MINÁČ, Vladimír: Vybrané spory Jozefa Miloslava Hurbana. Bratislava : Tatra, 1974, s. 46

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vladimír Mináč
  •   Wikipédia ponúka heslo týkajúce sa Vladimír Mináč