Vladimír Mináč: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace
Riadok 57:
* Zviera pozná strach, aj byľka pozná strach: ale nepoznajú nenávisť. [[Človek]] sa ustavične pohybuje medzi strachom a nenávisťou: proti strachu sa obrňuje ideológiou. Každá ideológia - [[komunizmus]], napríklad, práve tak ako [[antikomunizmus]] - denne plodí [[nenávisť]] a nenávisť každodenne zabíja. Naše prenikanie do skutočnosti je niekedy neúmyselné, ale vždy nemilosrdné: zabíjame, aj keď nechceme, zabíjame, aj keď o tom nevieme. Ale nenávisť zabíja vedome: má radosť z toho, že zabíja. <ref>MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 58</ref>
* Miestny salzburský mysliteľ [[Karl Raimund Popper|Karl R. Popper]] - dnes, v čase politológov je klasický európsky filozof už všade iba miestnym čudom a botanickým reliktom - neverí síce na pokrok, na jeho hocijakú podobu a rozmer, ale napriek tomu je optimista. Je optimista vo svete, „v ktorom sa pre inteligenta stalo prevládajúcou módou byť pesimistom“. „Myslím si“, pokračuje starý, a teda aj uvážlivý mudrc, „že náš čas nie je taký zlý, ako sa o ňom všeobecne hovorí; že je lepší a krajší ako jeho povesť“. Tuším, že mysliteľ, ktorý neverí na pokrok v nijakom jeho záhybe, musí byť optimista z nejakého osobitného dôvodu, v tomto prípade z dôvodu miestopisného. Mesto, ktoré sa prezentuje vo svete Mozartovými čokoládovými guľkami, ktoré pokojne rastie a bohatne od jednej Slávnosti po Slávnosť nasledujúcu, kde aj radničné a stavebné škandály prebiehajú hladko, korektne a akosi uspokojujúco, mesto pevne posadené do dejín európskej kultúry už od založenia biskupstva, mesto, spokojné samo so sebou až po duchovnú ospanlivosť, je dobrým miestom pre optimizmus: je to optimizmus pradúcej mačky, vyhrievajúcej sa na priedomí. <ref>MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 190</ref>
* ...keď vypnú prúd, štát hnije od zbytočne nahromadenej slobody; bankári zdierajú [[Sloboda|slobodu]] z kože, umele zastavujú jej krvný obeh alebo na dávny spôsob púšťajú žilou, zhromažďujú peniaze, ktoré znamenajú moc, a užívajú [[moc]], ktorá je nepriateľom občianskej slobody. Kým sa sloboda dostane na misku k občanovi, je z nej jediný máčny mak, občan si nesmie do svojej misky ani odpľuť, lebo by utopil máčny máčik svojej slobody. [[Sloboda]] je regulovaná. Aj keď naši publicisti takmer svorne odmietajú samoreguláciu, všetci žijú a pracujú v regulovaných korytách, každý v inakšom, ale všetci sú zregulovaní ešte prv, kým napíšu prvú vetu. Štát v našskom fundamentalistickom kapitalizme nie je jediným zdrojom moci, teda nie je ani jediným zdrojom neslobody. Okrem toho je to superorganizácia na všetkých svojich úsekoch a na všetkých svojich úrovniach pomerne transparentná. Do štátnej mašiny možno biť, búšiť a trepať, až sa hory a priľahlé cudziny ozývajú, no nedá sa vykoľajiť, aj keď zmeníme mašinfírerov, osudový pohyb štátneho stroja sa dá na chvíľu zastaviť iba krvavou revolúciou. Je to odveký, no nevyhnutný nepriateľ občianskej slobody. Práve v našich časoch sa aj u nás počína štát deliť o moc s bankami: anonymné štátne vlastníctvo rýchlo a iste prechádza do anonymného bankového vlastníctva. <ref>MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 188</ref>
zmeníme mašinfírerov, osudový pohyb štátneho stroja sa dá na chvíľu zastaviť iba krvavou revolúciou. Je to odveký, no nevyhnutný nepriateľ občianskej slobody. Práve v našich časoch sa aj u nás počína štát deliť o moc s bankami: anonymné štátne vlastníctvo rýchlo a iste prechádza do anonymného bankového vlastníctva. <ref>MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 188</ref>
* Niet slobody bez kultúry medziľudských vzťahov, niet kultúry vzťahov - vrátane politickej kultúry - bez trváceho všeobecného kultúrneho povedomia. Ak slobodný trh v oblasti kultúry má potláčať estetické, mysliteľské a mravné hodnoty, ak sa trhovo správa ten, kto za drahé devízy kupuje antikultúrne, nemorálne a ohlupujúce svinstvo, ak porno vlezie do každej škáry, ak sa hrdina meria svojou fyzickou silou a schopnosťou masovo zabíjať, ak sa gýč objavuje v tisícich podobách a bráni nám v normálnom ľudskom videní, potom som proti tomu, aby sa slovenská kultúra stala predmetom trhu. Kultúra nemôže byť iba predmetom trhu. <ref>MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 68</ref>
* Už vieme, že sa nemožno spoľahnúť na samospádový mechanizmus slobodného trhu. „Slobodný [[trh]],“ hovorí Jakub Patočka „je ideologické výrazivo, ktoré plní podobnú funkciu ako budovanie [[Komunizmus|komunizmu]].“ Niet slobodného trhu, je iba trh rozlične regulovaný, a čím trh lepšie funguje, tým je nebezpečnejší pre budúcnosť: skrz takýto trh ustavične rastie výroba a konzum, ničia sa krajiny a kontinenty, krajec, na ktorý sme odkázaní, sa nebezpečne zmenšuje, každú sekundu mizne kus tropického pralesa vo veľkosti futbalového ihriska, každý deň vyprodukuje občan Spojených štátov toľko odpadu, koľko sám váži, a veľryby, hovorí onen mládenec Jakub, sú skladiskom toxických odpadov. <ref>MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 177</ref>
konzum, ničia sa krajiny a kontinenty, krajec, na ktorý sme odkázaní, sa nebezpečne zmenšuje, každú sekundu mizne kus tropického pralesa vo veľkosti futbalového ihriska, každý deň vyprodukuje občan Spojených štátov toľko odpadu, koľko sám váži, a veľryby, hovorí onen mládenec Jakub, sú skladiskom toxických odpadov. <ref>MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 177</ref>
* [[Kultúra]] existuje iba potiaľ, pokiaľ sa snaží, pokiaľ ustavične zápasí o poľudštenie človeka, o medziľudské porozumenie. Jej vyspelosť sa nemeria iba intelektuálnymi a tvorivými výkonmi, ale práve jej trvalým a nepremenným zmyslom, jej ustavičným dotykom s individuálnym [[človek|človekom]] v [[národ|národnom]] či nadnárodnom kolektíve - práve ustavičnosť onoho dotyku, jeho vytrvalé trvanie je nádejou ľudstva, dnes už vari jedinou a poslednou. ... Dodatočne - mnohé veci stíhame iba dodatočne - čítam jednu z podôb takejto vzbury, francúzskeho možno význačného a možno iba známeho maliara [[Jean Dubuffet|Jeana Dubuffeta]]: „Umelecká tvorba, ktorá základným spôsobom neodsúdi kultúru, ktorá neukáže na jej prázdnotu a nezmyselnosť, nám v ničom nepomôže.“ Vždy pri takýchto vzburách, a poznáme ich mnoho v našom i iných storočiach, ide nie o podstatu kultúry, ale práve o jej konkrétnu podobu, o podobu jej obmedzení, ktoré sa uskutočňujú niekedy železnou rukou štátnej moci a inokedy akoby zamatovou rukou trhových vzťahov, a ešte inokedy opätkom univerzálnej ideológie. <ref>MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 174</ref>
* Ľudský život sa zvecnil natoľko, že sa stal predmetom na trhu. Je to najliberálnejší trh medzi liberálnymi trhmi, tu ešte niet jemne pohyblivých cien, cena vždy závisí od miesta a času, od chasy a rasy, od farby vyznania i farby pleti, od chudoby a od bohatstva [[Trh]] s ľudskými bytosťami je naozaj [[Liberalizmus|liberálny]]. <ref>MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 170</ref>
Řádek 69 ⟶ 67:
* Nemecký revoltujúci básnik [[Friedrich Schiller|Friedrich von Schiller]] energicky odmietol reťaz svetskej [[moc|moci]], aj keby bola zo zlata; jeho spolupútnik J. W. von Goethe bol u svojho milovaného weimarského veľkovojvodu Karola Augusta čosi ako minister - prvý medzi dvoranmi, a mal rád reťaze, aj svetské, aj zlaté. [[Johann Wolfgang von Goethe|Goethe]] sa v živote i vo veršovanej dráme Torquato Tasso usiloval spojiť postavenie [[básnik|básnika]] s postavením politika; videlo sa mu, že sú to dvaja muži len preto, lebo príroda ešte z nich nestvorila jediného. Vo weimarských zlatých časoch sa Goethe pokúsil vyčiarknuť večitú ambivalentnosť básnika alebo vedca alebo intelektuála, pokúšal sa zahádzať priepasť medzi politikou a lyrikou vlastnou organizátorskou a politickou prácou. Čím viac bol ministrom, tým menej bol básnikom. Ambivalentnosť postavenia [[Umelec|umelca]] voči moci sa nevyriešila ani vo weimarských zlatých časoch; oscilácia medzi umelcom, vedcom, intelektuálom a medzi politickým nositeľom moci pretrvala a trvá od vekov a na veky. Je to stále ono [[Ježiš Kristus|ježišovské]] Dajte cisárovi, čo je cisárovo - ale: Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Už tu je obsiahnutá alternatíva spolužitia intelektuála a moci: adaptácia, alebo opozícia. ... Dejiny európskeho umenia, maliarstva i sochárstva, drámy i epiky, lyriky aj satiry, svedčia, že o umení a jeho trvaní nerozhodoval postoj voči moci, ale vnútorná moc umelca. Vari by sa dalo povedať, že veľké obdobia európskeho umenia skôr súladili, ako neladili s časovou mocou, za Solóna i za Perikla, za Augusta, ba i za Neróna, za renesančných pápežov a orentských kniežat, ba aj za veľkovojvodu weimarského. <ref>MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 131</ref>
* [[Pravda|Pravdu]] hovoria iba [[Blázon|blázni]], [[Spasiteľ|spasitelia]] a iní čudáci. Všetci sú to ľudia nezvyčajní, nejakým spôsobom posunutí z normálu; môžeme si ich tu i tam aj ctiť a vážiť, no každodenný život s nimi je nepredstaviteľný. Lož si nemusíme vážiť, ale dá sa s ňou žiť, niekedy aj bohato a príjemne, ba pravdepodobne existuje aj jednoduchá rovnica: čím viac lži, tým viac peňazí. Celkom iste táto rovnica existuje v obchodných informáciách, ktoré sa za vyše sto rokov v trhovom hospodárstve vyvinuli na celkom nový druh intermediálneho umenia, na reklamu: táto artiléria je skutočný boh obchodnej vojny. [[Reklama]], neklam ma: lenže keby neklamala, načo by bola? Niektorí ideológovia slobodného [[trh|trhového]] hospodárstva hovoria o tejto všeobecnej bohyni, ktorá je všadeprítomná, svedčiaca o všetkom a všetko obsahujúca, ktorá riadi [[Konzum|konzumentské]] návyky, spôsob [[život|života]] i spôsob myslenia a vnímania sveta, že je to aj akýsi nový druh slobody, že je to akýsi sprievodca po trhu, ktorý nám pomáha v slobodnej voľbe. Lenže slobodná voľba s pomocníkom nie je slobodná voľba. Lenže tisíc ráz opakovaná lož nemôže byť lôžkom pre [[Sloboda|slobodu]]. <ref>MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 110</ref>
* [[Chudoba]], ako hovorieva môj starý priateľ, je aj v ľudovej slovesnosti, v prísloviach a porekadlách, napríklad, vec ambivalentná. Hovorí sa: Chudoba cti netratí. Ale hovorí sa aj: Chudobný človek - hotová opica. V ľudových piesňach sa chudoba poväčšine ospevuje ako vytúžený stav - bodaj im huby pokrútilo, tým ľudovým skladateľom! Veď chudoba nemôže byť ani dobrá, ani krásna! Možno kedysi boli čisté chudobné starenky, ktoré konali dobro, pretože ich tak naučili iné čisté, chudobné a múdre starenky. Lenže chudoba už dávno ukameňovala všetko dobro a všetka krása dávno pokapala na chudobu: všetko je už len rozprávka a pieseň. Chudoba je [[choroba]], ktorá spôsobuje celkové oslabenie spoločenského organizmu, ktorá najmä oslabuje obranné mechanizmy krajiny a občanov: tam, kde bohatý trpí, chudobný umiera. Ale - komu sa chce umrieť? A tak hlúpo - na chudobu? <ref>MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 83</ref>
chudoba poväčšine ospevuje ako vytúžený stav - bodaj im huby pokrútilo, tým ľudovým skladateľom! Veď chudoba nemôže byť ani dobrá, ani krásna! Možno kedysi boli čisté chudobné starenky, ktoré konali dobro, pretože ich tak naučili iné čisté, chudobné a múdre starenky. Lenže chudoba už dávno ukameňovala všetko dobro a všetka krása dávno pokapala na chudobu: všetko je už len rozprávka a pieseň. Chudoba je [[choroba]], ktorá spôsobuje celkové oslabenie spoločenského organizmu, ktorá najmä oslabuje obranné mechanizmy krajiny a občanov: tam, kde bohatý trpí, chudobný umiera. Ale - komu sa chce umrieť? A tak hlúpo - na chudobu? <ref>MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 83</ref>
* Ľa, [[Václav Havel|český pán prezident]], opitý svojským humanizmom, energicky žiada bombardovať srbské pozície, hoci nikto nevie, kam by také bomby dopadli: na celý Balkán či na celý svet? [[Vojna|Vojnu]] v mene [[mier|mieru]], smrť v mene života: koľkokrát človek spadol do tej istej pasce? Je to pasca pomstivej [[Nenávisť|nenávisti]], vystlaná ideologickým epitelom. Je úplne jedno, aký znak má výstelka, je jedno, z akej ideologickej studne sa nenávisť napája, z komunistickej či antikomunistickej, humanisticko [[Liberalizmus|liberálnej]] alebo [[Kresťanstvo|kresťansko]] [[Konzervativizmus|konzervatívnej]]: mŕtvi sú vždy rovnako skutoční. <ref>MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 113</ref>
* [[Človek]]-milión je uložený v [[čas|čase]], ktorý si nevyvolil, v [[priestor|priestore]], ktorý si nevydupal; ale tak či onak je zodpovedný aj za čas, ktorý si nevyvolil, aj za priestor, ktorý si nevydupal. ... Možno nikto nie je schopný žiť celkom nový život, biológovia a genetici by celkom iste potvrdili, že sa to nedá. Človek má nesmierne adaptačné schopnosti, vlastnú záchrannú sieť, ktorú si tká z onoho vzlykavého [[strach|strachu]]; no tieto schopnosti nie sú nekonečné. Okrem toho, žiť, aby sme prežili, žiť ustráchane, iba sa adaptovať na to, čomu sa nedá vyhnúť a čo je možno aj obludné, aj nemorálne, adaptovať sa na budúcnosť, o ktorej nevieme temer nič, asi to nie je zvlášť hrdý ľudský osud. <ref>MINÁČ, Vladimír: Hovory M. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1994, s. 69</ref>