Vladimír Mináč: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace |
d Bot: Kozmetické úpravy |
||
Riadok 7:
| miesto_úmrtia = [[Bratislava]], Slovensko
}}
'''Vladimír Mináč''' (* 1922 – † 1996) bol slovenský prozaik, esejista, filmový scenárista, publicista a kultúrny a politický činiteľ.
Řádek 13 ⟶ 12:
{{potvrdené}}
* Chcem aby sa do literatúry znovu dostalo vedomie [[História|historického]] procesu, čo znamená, že aj tá najsúčasnejšia [[súčasnosť]] je do istej miery ešte [[minulosť
* [[Literatúra]] môže byť príkladom, môže vrátiť slovu jeho [[Zmysel (význam)|zmysel]], [[chuť]], [[Farba|farbu]], [[Hudba|hudbu]]; môže vytrhnúť slovo z množstva, môže mu dať nový zvuk, zvuk našej epochy... za jediného predpokladu, že bude sporiť slovami, a nebude sporiť myšlienkami. ''Čas a knihy''
* ...som presvedčený, že veľká [[literatúra]], tá, ktorá tvorí obsah nadnárodnej a všeľudskej [[Kultúra|kultúry]], pramení zo sociálnych a [[národ
* [[Humanizmus]] je z takých základných slov, ktoré bez prívlastku značia všetko, totiž nič. Aby to niečo značilo, musí mať svoj konkrétny [[História|historický]] obsah a nedá sa merať ničím iným, iba [[čin
* Základná otázka v úvahách o [[mládež
* Útek do [[hora|hôr]], od prvých vpádov až po posledné Povstanie, je typickým [[Slovensko|slovenským]] pohybom. Nie nadarmo má hora, [[les]], centrálne miesto v slovenskej ľudovej [[Poézia|poézii]] a [[Povesť|povestiach]]. Je to hora tmavá, nevľúdna, čierna; ale všetci, čo idú za [[Šťastie|šťastím]], musia ňou prejsť. Z ''Duchánia do pahrieb''
* Viem, že náš prínos do [[dejiny|dejín]] sveta je skromný. Ale ak sa raz budú merať dejiny [[Civilizácia|civilizácie]] [[Spravodlivosť|spravodlivo]], čo značí podľa práce, ktorú kto do nich vložil, potom sa nemusíme báť: narobili sme sa aj vyše práva. (zadná strana obalu knihy ''Živí a mŕtvi'')
Řádek 45 ⟶ 44:
* Dobre porozumieť [[národ]]ným dejinám znamená zmeniť ich. [[Laco Novomeský|Novomeský]] ďaleko presiahol slovenský, i československý kontext. Nie slovami, ale politickou praxou, nie prázdnym gestom, ale vlastnou riskantnou skúsenosťou podpísal svoje internacionálne záväzky. <ref>Cit. podľa VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979. s. 135</ref>
* Pravdaže, nie sme a nikdy nebudeme Švajčiarskom. Ale môžeme mať svoj vlastný, nescudziteľný a neopakovateľný štát, ktorý môže vzniknúť iba v našich geopolitických podmienkach, štát vojensky a politicky neutrálny a ekonomicky sprostredkovateľský, štát, ktorý bude menej založený na výrobe a viac na obchode a službách. ... Veruže áno: banky, ktoré zastupujú cudzí kapitál, sa už konajú. Nikto nevie, koľko je cudzieho kapitálu a akými cestami prenikol, nikto nevie, čo sa skrýva v rozličných balíkoch: môže sa stať, že pri rátaní o pár rokov zistíme, že nám zostali iba holé zadky. Že teda má pravdu pán Toffler, že budeme treťoradý polokoloniálny štát, že nás znovu bude niekto vlastniť, a my vo vlastnom dome budeme len sluhami a naša nová sloboda bude len vetcho prikrývať našu obstarožnú porobu.“ <ref>MINÁČ, Vladimír: Návraty k prevratu, s. 227</ref>
* [[Kultúra]], jej tvorba, jej mravné posolstvo aj jej inštitúcie, to je trvanie v [[čas
* Pre nás je [[právo]] nad všetkými právami, to je naša zvrchovanosť, pre nás je ústava nad všetky ústavy, to je Ústava slobodnej Slovenskej republiky. (citát na historickej budove NRSR)
* Slovenské sluhovstvo je odporné; odpornejšia od neho je iba povýšenecká slovenská zadubenosť. Toto alebo-alebo je ťaživý prízrak slovenského života, s ktorým sa nemožno zmieriť. ... Nesamostatnosť, siahajúca až po bezoctné sluhovstvo, to je úhlavný nepriateľ slovenskej politiky v minulosti práve tak, ako v dňoch najsúčasnejších. Je v podstate jedno, akými cestami sme sa dostali do neslobody, či nás do sluhovstva vrútilo neblahé geopolitické položenie, či takzvaná „zrada“ šľachty, alebo neznášanlivá zúrivosť nepriateľa: Nesamostatnosť a sluhovstvo bolo írečitým znakom slovenskej politiky odpradávna až podnes, niet nijakej výnimky, aj ľudácka Slovenská republika bola len kosť, pohodená z panského stola sluhovi. Slovenský námezdný pracujúci nemá budúcnosť. A nebude ju mať, kým si svoje trápenia a svoje nádeje nezoberie do vlastných rúk, kým sa neusídli vo vlastnom dome, kým si nebude sám a pre seba gazdovať - bez vnútornej energie, bez spoluúčasti občana sa rútime do nebudúcnosti. <ref>MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 33, 55, 68</ref>
Řádek 56 ⟶ 55:
* Už dávno je po marxizme, nevydržal ani spoločenskú, ani moju osobnú skúšku časom. ... Nielen druho a treťoradý [[kapitalizmus]] má svoje ťažkosti a zádrhele, má ich aj prvoradý. Niet humanizmu v trhovom hospodárstve; každý mechanizmus je protihumánny. Trh zostal trhom napriek sociálnemu prízvuku, je to starý trh, Vanity Fair, Trh márnosti a pána Tackeraya. <ref>MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 15</ref>
* Ak dakedy všemocné centrum zavraždilo [[Vladimír Clementis|Clementisa]], ak trýznilo [[Gustáv Husák|Husáka]] a [[Laco Novomeský|Novomeského]], ak chcelo likvidovať celú slovenskú antifašistickú základňu, robilo tak preto, aby zadusilo pamiatku na pokus o zvrchovanosť slovenskej politiky, ako sa ona objavila v náznaku v Povstaní a v Košickom programe; bolo treba podupať národnú pamäť, zadupať ju do popola pražskej zeme. Ak sa znovu objavujú večité grify centra, ak sa každý deň v každom vyhlásení, v každom novom federálnom zákone znovu a perfídne zakladá váha centra, ktoré nikdy nemôže byť demokratické, potom, aj ako antifašista s pokojným svedomím podpíšem Deklaráciu o zvrchovanosti demokratickej Slovenskej republiky: dotlačili ma k bodu, kde nemôžem už inak. <ref>MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 58</ref>
*
== Prisudzované výroky ==
|