Vladimír Mináč: Rozdiel medzi revíziami

* Slovenská [[politika]] bola vždy nesamostatná: nevytvárala zmeny, reagovala na ne. Jej koncepcie sú obranárske; jej pohyb protipohybom: malý národ medzi žarnovmi veľkých národov. Súdiť náš pohyb, jeho pokrokovosť či reakčnosť tzv. objektívnymi historickými meradlami, je nezmyselné, objektívne historické meradlá sú výsadným vlastníctvom veľkých národov <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 16</ref>

* Nie sme [[národ]] holubičí, sme národ plebejský: pána mať je neprávosť, no väčšia byť pánom! Možno je to [[cnosť]] z núdze; keďže sme nemali nádej byť pánmi, opovrhovali sme možnosťou stať sa nimi.“ <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 49</ref>

* …náš prínos do [[Dejiny|dejín]] sveta je skromný. Ale ak sa raz budú merať dejiny [[Civilizácia|civilizácie]] spravodlivo, čo značí podľa [[Práca|práce]], ktorú kto do nich vložil, potom sa nemusíme báť: narobili sme sa aj vyše práva. Nemáme čo smútiť za takzvanou ‚veľkou‘ históriou: je to história veľkých lúpežníkov. <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 49</ref>

* …nikdy sa domácej buržoázii nepodarí prekonať hranice feudálnych obmedzení, zhodiť z pliec ťarchu veľkého pozemkového vlastníctva… Dusená prevládajúcimi feudálnymi vzťahmi nevládze sa stredná uhorská buržoázia brániť útoku cudzieho veľkokapitálu. <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 52</ref>

* Čudná krajina, aj zeman i tu spáva pod slamenou strechou. A meštiak, pokiaľ nemusí, neodtŕha sa od pôdy, od roľníctva: tu je každý napoly niečím a napoly niečím iným. <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 53</ref>

* Takéto jasné rozloženie síl viedlo na slovenskej strane k zjednodušovaniu: národný a hospodársky útlak stelesňovali Nemci, Maďari a židia. Už v štyridsiatych rokoch žalujú liptovskí občania cisárskemu komisárovi, že židovskí krčmári… stáli na strane maďarskej revolúcie … Áno, to sú predchodcovia arizátorov, táto línia je známa v politike i literatúre a je uzavretá tragédiou slovenských židov. <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 33</ref>

* Ani len kríž, na ktorý sme boli pribití, nám nepatril. <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 127</ref>

* Lebo [[národ]] je práve – človečina, prirodzený a takmer prírodný organizmus, samozrejmý ako hory a rieky, ako ľudia a sám život. Ešte nikto nevymyslel príhodnejšie prostredie na spoluobcovanie ľudí, na spoločnú existenciu, na vznik kultúrnych hodnôt – jediných nepomíjajúcich hodnôt, ktoré sú vlastné civilizácii. Pocitový svet, povedomie príslušníkov národa je jedinečné, neopakovateľné: je to identita a indivíduum. <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 135</ref>

* Práve [[spravodlivosť]]: naše novodobé dejiny sú ustavičným domáhaním sa, dožadovaním spravodlivosti a približovaním sa k nej. Je to cesta – samý výmoľ samá okľuka a zákľuka, zákľuková jama, malý národ prechádza ustavične súteskami, je zvieraný a zmietaný, blúdi, stráca cestu a znovu ju nachádza: sám v hušti veľkej hory. <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 135</ref>

* Rozličnosť sama osebe nie je hriechom a nebezpečenstvom: je krásou a dobrodružstvom nášho sveta. Rozličnosť sa stáva nebezpečnou práve v tej chvíli, keď popiera samu seba, keď chce násilím prinútiť tvár sveta, aby bola obrazom jednej jedinečnej tváre. <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 136</ref>

* Keď sa usilujeme o samostatnosť Slovenskej republiky, musíme sa súčasne usilovať aj o to, aby to bola krajina [[Demokracia|demokratická]] a sociálne spravodlivá. Inak toto úsilie nemá zmysel... <ref> HOLKA, Peter, MINÁČ, Vladimír: V košeli zo žihľavy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999, s. 118</ref>

* [[Štefan Marko Daxner]], je to človek, ktorého hodno aj milovať, lebo je to človek bez poškvrny. Celým životom prešiel tak, že my, jeho potomkovia, nevidíme jeho omyly, aspoň ja o jeho politických omyloch neviem, viem iba o jeho politických prehrách. Mal ho veľmi rád aj [[Vladimír Clementis]].<ref> HOLKA, Peter, MINÁČ, Vladimír: V košeli zo žihľavy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999, s. 117</ref>

* [[Dejiny]] vo svojej neúprosnej fabrike vyrábajú veľa osobných tragédií, lámu talenty ako suché triesky, zatemňujú bystré hlavy. <ref>MINÁČ, Vladimír: Vybrané spory Jozefa Miloslava Hurbana. Bratislava : Tatra, 1974, s. 46</ref>

* Pre nás je [[právo]] nad všetkými právami, to je naša zvrchovanosť, pre nás je ústava nad všetky ústavy, to je Ústava slobodnej Slovenskej republiky. (citát na historickej budove NRSR)

* Slovenské sluhovstvo je odporné; odpornejšia od neho je iba povýšenecká slovenská zadubenosť. Toto alebo-alebo je ťaživý prízrak slovenského života, s ktorým sa nemožno zmieriť. ... Nesamostatnosť, siahajúca až po bezoctné sluhovstvo, to je úhlavný nepriateľ slovenskej politiky v minulosti práve tak, ako v dňoch najsúčasnejších. Je v podstate jedno, akými cestami sme sa dostali do neslobody, či nás do sluhovstva vrútilo neblahé geopolitické položenie, či takzvaná „zrada“ šľachty, alebo neznášanlivá zúrivosť nepriateľa: Nesamostatnosť a sluhovstvo bolo írečitým znakom slovenskej politiky odpradávna až podnes, niet nijakej výnimky, aj ľudácka Slovenská republika bola len kosť, pohodená z panského stola sluhovi. Slovenský námezdný pracujúci nemá budúcnosť. A nebude ju mať, kým si svoje trápenia a svoje nádeje nezoberie do vlastných rúk, kým sa neusídli vo vlastnom dome, kým si nebude sám a pre seba gazdovať - bez vnútornej energie, bez spoluúčasti občana sa rútime do nebudúcnosti. <ref>MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 33, 55, 68</ref>