Vladimír Mináč: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace |
sub temine, duchanie do pahrieb, citaty |
||
Riadok 13:
* Slovenská politika bola vždy nesamostatná: nevytvárala zmeny, reagovala na ne. Jej koncepcie sú obranárske; jej pohyb protipohybom: malý národ medzi žarnovmi veľkých národov. Súdiť náš pohyb, jeho pokrokovosť či reakčnosť tzv. objektívnymi historickými meradlami, je nezmyselné, objektívne historické meradlá sú výsadným vlastníctvom veľkých národov <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 16</ref>
* Nie sme národ holubičí, sme národ plebejský: pána mať je neprávosť, no väčšia byť pánom! Možno je to cnosť z núdze; keďže sme nemali nádej byť pánmi, opovrhovali sme možnosťou stať sa nimi.“ <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 49</ref>
* Plebejský prízvuk slovenskej politiky, to je náš vklad do dejín strednej Európy: to je čarovný opasok, z ktorého národný pohyb čerpal silu: to je aj naše hrdé dedičstvo. <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 23</ref>
* …náš prínos do dejín sveta je skromný. Ale ak sa raz budú merať dejiny civilizácie spravodlivo, čo značí podľa práce, ktorú kto do nich vložil, potom sa nemusíme báť: narobili sme sa aj vyše práva. Nemáme čo smútiť za takzvanou ‚veľkou‘ históriou: je to história veľkých lúpežníkov. <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 49</ref>
* …nikdy sa domácej buržoázii nepodarí prekonať hranice feudálnych obmedzení, zhodiť z pliec ťarchu veľkého pozemkového vlastníctva… Dusená prevládajúcimi feudálnymi vzťahmi nevládze sa stredná uhorská buržoázia brániť útoku cudzieho veľkokapitálu. <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 52</ref>
* Čudná krajina, aj zeman i tu spáva pod slamenou strechou. A meštiak, pokiaľ nemusí, neodtŕha sa od pôdy, od roľníctva: tu je každý napoly niečím a napoly niečím iným. <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 53</ref>
* Takéto jasné rozloženie síl viedlo na slovenskej strane k zjednodušovaniu: národný a hospodársky útlak stelesňovali Nemci, Maďari a židia. Už v štyridsiatych rokoch žalujú liptovskí občania cisárskemu komisárovi, že židovskí krčmári… stáli na strane maďarskej revolúcie … Áno, to sú predchodcovia arizátorov, táto línia je známa v politike i literatúre a je uzavretá tragédiou slovenských židov. <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 33</ref>
* Národy sú spravodlivé len potiaľ, pokiaľ sa prebíjajú z ríše útlaku k svetlu slobody: beda víťazom! Moc má svoju noc, svoje mravné temnoty – to platí pre jednotlivca, triedu, národ. <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 102</ref>
* Ani len kríž, na ktorý sme boli pribití, nám nepatril. <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 127</ref>
* Lebo národ je práve – človečina, prirodzený a takmer prírodný organizmus, samozrejmý ako hory a rieky, ako ľudia a sám život. Ešte nikto nevymyslel príhodnejšie prostredie na spoluobcovanie ľudí, na spoločnú existenciu, na vznik kultúrnych hodnôt – jediných nepomíjajúcich hodnôt, ktoré sú vlastné civilizácii. Pocitový svet, povedomie príslušníkov národa je jedinečné, neopakovateľné: je to identita a indivíduum. <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 135</ref>
* …tmel, ktorý ich [príslušníkov národa] spája, rozpory, ktoré nimi zmietajú, tradície, bohovia, jazyky, kulty a kultúry, piesne a temperament, ekonomika a politika, sociálne obsahy a triedne vrstvenie… <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 135</ref>
* Práve spravodlivosť: naše novodobé dejiny sú ustavičným domáhaním sa, dožadovaním spravodlivosti a približovaním sa k nej. Je to cesta – samý výmoľ samá okľuka a zákľuka, zákľuková jama, malý národ prechádza ustavične súteskami, je zvieraný a zmietaný, blúdi, stráca cestu a znovu ju nachádza: sám v hušti veľkej hory. <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 135</ref>
* Rozličnosť sama osebe nie je hriechom a nebezpečenstvom: je krásou a dobrodružstvom nášho sveta. Rozličnosť sa stáva nebezpečnou práve v tej chvíli, keď popiera samu seba, keď chce násilím prinútiť tvár sveta, aby bola obrazom jednej jedinečnej tváre. <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 136</ref>
* Boriť sa s každodennou hmotnou biedou, špinavou a lepkavou, a venovať všetky sily beznádejnej veci: to je celom iste mravná veľkosť. (s. 38) ... Naša národná inteligencia bola málo početná a biedna; vidiecka a odrezaná od sveta Peštou a Viedňou; bola opozičná, teda bitá, moc, bohatstvo, sláva - to všetko bolo v nedohľadne. <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 38</ref>
* Istý stupeň biedy vylučuje triednu uvedomelosť. Modlí sa a pracuje, kým hrniec neprekypí. Potom beda všetkým, bez krvi sa to neobíde; a keď nie inak, aspoň pálenka fundament. Oscilácia medzi pokorou a vzdorom, medzi trpezlivosťou a výbuchom a akási až smrteľná vážnosť v ponímaní života, to je romantická črta v našej národnej povahe; zbližuje nás skôr s Východom ako so Západom. A tak - aký zmysel slovenského osudu? ... Napriek všelijakým porážkam, po každej porážke sme zmocneli. Táto nezadržateľnosť vzostupu, to je, chvalabohu, železná logika vývinu moderných národov... Ale zmysel národa nie je len alebo najmä v samotnej jeho existencii a pohybe; je on aj v súvzťažnosti s inými národmi, s ktorými tvorí dielo civilizácie...“ <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 41</ref>
* …stať sa skutočným Slovákom, úplným Slovákom, značí stať sa bratom všetkých ľudí, taký je aj vznešený odkaz našich dejín. Nemáme takmer nič okrem svojej túžby po spravodlivosti. Božechráň, aby sme spôsobili krivdu, zabudnúc na krivdy vlastné. V tej chvíli by sme zatratili svoju vnútornú opodstatnenosť, svoj najvnútornejší zmysel, ale i schopnosť rezistencie. Vždy budeme malým národom, ale dokiaľ budeme chrániť svoju pravdu, nikdy nebudeme bezmocní. Nie moc, ktorá je pominuteľná, ale duch, ktorý trvá: to je naša cesta, náš zmysel, náš osud. <ref>Dúchanie do pahrieb, s.137</ref>
* [[Život]] je krátky. [[Umenie]] [[dĺžka|dlhé]].<ref>{{Perly|115}}</ref>
* Neviem, či je to celkom tak, že sa človek stáva rebelom, že je to nejaká [[Kultúra|kultúrna]], teda nadobudnutá vrstva. Možno je to už v génoch. ... Rebeloval som proti mnohým podobám [[skutočnosť|skutočnosti]]... Ale [[skúsenosť]] značne vplýva na to, čo zdedíme; a ja som mal takú [[skúsenosť]], ktorá onen gén protestu podporovala. Len čo som sa snažil niekde usadiť a adaptovať sa, hneď som vystrkoval obranné tykadlá voči obklopujúcemu sa svetu, lebo nikdy som nedôveroval skutočnosti, že je to, čo sa o nej tvrdí. ... Ale nikdy to nebolo ľahké, vždy do toho prišli veľké dejiny; tie človeka posunú niekam, kde ani nechcel byť, kde ani nemohol byť, kde bolo nepredstaviteľné byť, a odrazu je tam a nevie, čo si sebou počať. ... Stále sa cítim za niečo [[Zodpovednosť|zodpovedný]], to je jedna z mojich slabosilných stránok. Ale nikdy som sa toho nemohol striasť a iste mi to veľmi nepomohlo... pocit zodpovednosti je trpkým [[osud]]om, trpkým chlebíkom slovenského intelektuála - musí robiť všetko ostatné a nie najmä to, na to je schopný alebo dokonca povolaný. <ref>HOLKA, Peter, MINÁČ, Vladimír: V košeli zo žihľavy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999, s. 9, 10</ref>
Řádek 23 ⟶ 36:
* Dejiny vo svojej neúprosnej fabrike vyrábajú veľa osobných tragédií, lámu talenty ako suché triesky, zatemňujú bystré hlavy. <ref>MINÁČ, Vladimír: Vybrané spory Jozefa Miloslava Hurbana. Bratislava : Tatra, 1974, s. 46</ref>
* Dobre porozumieť národným dejinám znamená zmeniť ich. Novomeský ďaleko presiahol slovenský, i československý kontext. Nie slovami, ale politickou praxou, nie prázdnym gestom, ale vlastnou riskantnou skúsenosťou podpísal svoje internacionálne záväzky. <ref>Cit. podľa VÁLEK, M. 1979. Laco Novomeský - Vo výbere Miroslava Válka. Kruh milovníkov poézie. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 1979. s. 135</ref>
„Pravdaže, nie sme a nikdy nebudeme Švajčiarskom. Ale môžeme mať svoj vlastný, nescudziteľný a neopakovateľný štát, ktorý môže vzniknúť iba v našich geopolitických podmienkach, štát vojensky a politicky neutrálny a ekonomicky sprostredkovateľský, štát, ktorý bude menej založený na výrobe a viac na obchode a službách. ... Veruže áno: banky, ktoré zastupujú cudzí kapitál, sa už konajú. Nikto nevie, koľko je cudzieho kapitálu a akými cestami prenikol, nikto nevie, čo sa skrýva v rozličných balíkoch: môže sa stať, že pri rátaní o pár rokov zistíme, že nám zostali iba holé zadky. Že teda má pravdu pán Toffler, že budeme treťoradý polokoloniálny štát, že nás znovu bude niekto vlastniť, a my vo vlastnom dome budeme len sluhami a naša nová sloboda bude len vetcho prikrývať našu obstarožnú porobu“ <ref>MINÁČ, Vladimír: Návraty k prevratu, s. 227</ref>
* Pre nás je právo nad všetkými právami, to je naša zvrchovanosť, pre nás je ústava nad všetky ústavy, to je Ústava slobodnej Slovenskej republiky. (citát na historickej budove NRSR)
* Slovenské sluhovstvo je odporné; odpornejšia od neho je iba povýšenecká slovenská zadubenosť. Toto alebo-alebo je ťaživý prízrak slovenského života, s ktorým sa nemožno zmieriť. ... Nesamostatnosť, siahajúca až po bezoctné sluhovstvo, to je úhlavný nepriateľ slovenskej politiky v minulosti práve tak, ako v dňoch najsúčasnejších. Je v podstate jedno, akými cestami sme sa dostali do neslobody, či nás do sluhovstva vrútilo neblahé geopolitické položenie, či takzvaná „zrada“ šľachty, alebo neznášanlivá zúrivosť nepriateľa: Nesamostatnosť a sluhovstvo bolo írečitým znakom slovenskej politiky odpradávna až podnes, niet nijakej výnimky, aj ľudácka Slovenská republika bola len kosť, pohodená z panského stola sluhovi. Slovenský námezdný pracujúci nemá budúcnosť. A nebude ju mať, kým si svoje trápenia a svoje nádeje nezoberie do vlastných rúk, kým sa neusídli vo vlastnom dome, kým si nebude sám a pre seba gazdovať - bez vnútornej energie, bez spoluúčasti občana sa rútime do nebudúcnosti. <ref>MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 33, 55, 68</ref>
* Zahraničná politika musí byť pragmatická; ak veľmoci nedodržujú nijakú morálku, ani my sa nesmieme správať podľa morálnych kázní. Dobré je, aj v zahraničnej politike, to, čo je výhodné. <ref>MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 50</ref>
* Nerozmýšľal som o tom, ako sa píše MMF, samo sa mi napísalo veľkými písmenami, nové božstvo, potvrdené vraždami a zúfalstvom, Alláh, plávajúci nad kontinentmi, jediný, jediný a Svetová Banka je jeho prorok. „Čím sa líši sľub spotrebného blahobytu, zaručeného bankármi MMF, od nedosažiteľného raja komunizmu?“ pýta sa ešte raz český prorok. No, naozaj - čím? <ref>MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 63</ref>
* Liberalizmus už dávno v západoeurópskych dejinách myslenia, najmä však v dejinách praktickej politiky neexistuje ako ucelený systém - vari od čias Tiersa. <ref>MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 88</ref>
* Fukuyamovský optimizmus je už dávno minulý, je už dávno po víťaznej vojne, ktorá nič nevyriešila - generalissimus už píše spomienky. Optimizmus rýchlo vyvetral pod ronom cyklickej recesie, starosti planéty sa - napriek všetkým dobrým úmyslom - prehlbujú, zemské kry škrípu v zlosti nad nevedomosťou, nad huriavkom, ktorý prekrikuje všetky úzkosti. O svete vieme len to, čo chcú, aby sme vedeli: nenadarmo sa mužom roka, napriek svojím niektorým mravným slabostiam, stal šéf CNN. Mohutný informačný monopol obopína zemeguľu a potlačuje našu mieru slobody už v samotnom zámotku: z toho, veru, nebude lyonský hodváb. <ref>MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 96</ref>
* Videl som v televízii sympatického mládenca, ktorý sa hrdil tým, že nepotrebuje čitateľov: nepotrebuje teda ani samého seba. Kultúra a literatúra v nej je spôsob komunikácie medzi ľuďmi a medzi vekmi; bez komunikácie by sme ešte stále viseli na stromoch ako opice. Kultúra, tá, na ktorú myslím, je ustavičný kritický komentár k civilizácii, ustavičný pokus o korektúru nášho základného experimentu - bez takéhoto ustavičného dôverného dotyku by kultúra vo všeobecnosti a literatúra obzvlášť nemala nijaký zmysel. <ref>MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 97</ref>
* Aj maďarskí hazafici, aj slovenskí národní hromovládcovia budú utekať zo svojich odvekých sídiel, keď sem pridupocú milióny ukrajinských extranacionalistov: banderovci si už brúsia zuby a nože. Primitívny nacionalizmus je pre národ sebevražedný, dostáva sa do konfliktu, neraz ozbrojeného, s inými primitívnymi nacionalizmami, ale najhoršie je to, že z celého národa robí zbor vrieskajúcich primitívov, že sa striasa svojich vnútorných hodnôt, že popiera svoj vývin a svoju kultúru. Desaťročia som sa snažil vydobyť zo slovenskej skutočnosti, zo slovenských dejín, osobností, činov, dôvody pre národné sebavedomie. Ak toto má byť výsledok, premárnil som život. <ref>MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 17</ref>
* Už dávno je po marxizme, nevydržal ani spoločenskú, ani moju osobnú
skúšku časom. ... Nielen druho a treťoradý kapitalizmus má svoje
ťažkosti a zádrhele, má ich aj prvoradý. Niet humanizmu v trhovom hospodárstve; každý mechanizmus je protihumánny. Trh zostal trhom napriek sociálnemu prízvuku, je to starý trh, Vanity Fair, Trh márnosti a pána Tackeraya. <ref>MINÁČ, Vladimír: Sub tegmine. Bratislava : Perex, 1992, s. 15</ref>
== Prisudzované výroky ==
| |||