Vladimír Mináč: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace |
d Bot: Kozmetické úpravy |
||
Riadok 14:
* Slovenská politika bola vždy nesamostatná: nevytvárala zmeny, reagovala na ne. Jej koncepcie sú obranárske; jej pohyb protipohybom: malý národ medzi žarnovmi veľkých národov. Súdiť náš pohyb, jeho pokrokovosť či reakčnosť tzv. objektívnymi historickými meradlami, je nezmyselné, objektívne historické meradlá sú výsadným vlastníctvom veľkých národov <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 16</ref>
* Boriť sa s každodennou hmotnou biedou, špinavou a lepkavou, a venovať všetky sily beznádejnej veci: to je celom iste mravná veľkosť. (s. 38) ... Naša národná inteligencia bola málo početná a biedna; vidiecka a odrezaná od sveta Peštou a Viedňou; bola opozičná, teda bitá, moc, bohatstvo, sláva - to všetko bolo v nedohľadne. <ref>Dúchanie do pahrieb, s. 38</ref>
* Istý stupeň biedy vylučuje triednu uvedomelosť. Modlí sa a pracuje, kým hrniec neprekypí. Potom beda všetkým, bez krvi sa to neobíde; a keď nie inak, aspoň pálenka fundament. Oscilácia medzi pokorou a vzdorom, medzi trpezlivosťou a výbuchom a akási až smrteľná vážnosť v ponímaní života, to je romantická črta v našej národnej povahe; zbližuje nás skôr s Východom ako so Západom. A tak - aký zmysel slovenského osudu?
* Keď sa <ref>MINÁČ, Vladimír: Až po živé mäso. In: HOLKA, Peter, MINÁČ, Vladimír: V košeli zo žihľavy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999, s. 122</ref>
* [[Život]] je krátky. [[Umenie]] [[dĺžka|dlhé]].<ref>{{Perly|115}}</ref>
* Neviem, či je to celkom tak, že sa človek stáva rebelom, že je to nejaká [[Kultúra|kultúrna]], teda nadobudnutá vrstva. Možno je to už v génoch. ... Rebeloval som proti mnohým podobám [[skutočnosť|skutočnosti]]... Ale [[skúsenosť]] značne vplýva na to, čo zdedíme; a ja som mal takú [[skúsenosť]], ktorá onen gén protestu podporovala. Len čo som sa snažil niekde usadiť a adaptovať sa, hneď som vystrkoval obranné tykadlá voči obklopujúcemu sa svetu, lebo nikdy som nedôveroval skutočnosti, že je to, čo sa o nej tvrdí. ... Ale nikdy to nebolo ľahké, vždy do toho prišli veľké dejiny; tie človeka posunú niekam, kde ani nechcel byť, kde ani nemohol byť, kde bolo nepredstaviteľné byť, a odrazu je tam a nevie, čo si sebou počať. ... Stále sa cítim za niečo [[Zodpovednosť|zodpovedný]], to je jedna z mojich slabosilných stránok. Ale nikdy som sa toho nemohol striasť a iste mi to veľmi nepomohlo... pocit zodpovednosti je trpkým [[osud
* Je to taký malý očistec, keď už nie peklo - sedíte pokojne pri zákone, ktorý neznačí nič, a odrazu niekto vyskočí a naváľa vám na hlavu všetky vraždy, pravdaže štatisticky aspoň zdesaťnásobené, a ustavične vás porovnáva priamo s Hitlerom: človeka to prestane vnútornne čo aj len zaujímať. Tam sa už končia všetky hry, tam už je dávno dodiskutované ešte pred začatím diskusie. Tí, čo majú [[moc]], vás vystrkujú nielen na okraj dejín, ale aj mimo spoločnosti. <ref>MINÁČ, Vladimír: Až po živé mäso. In: HOLKA, Peter, MINÁČ, Vladimír: V košeli zo žihľavy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999, s. 122</ref>
* Keď sa usilujeme o samostatnosť Slovenskej republiky, musíme sa súčasne usilovať aj o to, aby to bola krajina demokratická a sociálne spravodlivá. Inak toto úsilie nemá zmysel... <ref> HOLKA, Peter, MINÁČ, Vladimír: V košeli zo žihľavy. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1999, s. 118</ref>
|