Laco Novomeský: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Boze, ako toto moze niekto dat na wiki? kto to ma citat? a este ktomu sa ani nechce priznat... abecedne zoradenie, predpokladane referencie... strasne nieco... |
d robot kozmetické zmeny |
||
Riadok 4:
|meno_obrázku = Portrait novomesky-laco.jpg
|popis_obrázku =
|dátum_narodenia = [[
|miesto_narodenia = [[Budapešť]], [[Maďarsko]]
|dátum_úmrtia = [[
|miesto_úmrtia = [[Bratislava]], [[Slovensko]]
}}
Riadok 18:
* "Nemyslím na slovo každé a na akékoľvek slovo, ale na slovo prebolené a vybolené mnohými trýzňami, mnohými rozpakmi a veľkými zápasmi o pravdu a jej vlastne dieťa: krásu; myslím na slovo, z ktorým stojí život; na slovo takých Baudelairov, Apollinariov, Verlainov, Rilkov, Lermontovov až Jeseninov a Majakovských, Jankov Kráľov atď. atď. aby som spomenul nosné stĺpy tejto budovy, ktorá zo slov zložená, je najskvelejším a najbezpečnejším činom vekov. Je pravda, že slovo samo nelieči, a že na bolesti, na ktorú som myslel a na ktorú ste, dúfam, mysleli i vy pri pohľade na obrazy tej stovky básní, ktoré som napísal, je slovo liekom príliš slabým. Ale myslite na nosnosť slova, ktoré sa môže strať grandióznym činom s liečivom - a ešte viac - uzdravujúcou silou, ako sa idea stáva mocou, keď si osvojí húfy."<ref>L. Novomeský, publicistika zv. IV. s. 231)</ref>
* „Neporozumenie, chladná zdržanlivosť, ba až nepriateľský vzťah slovenskej inteligencie k domácemu poprevratovému revolučnému hnutiu sme si zvykli vysvetľovať jej nacionálnou obmedzenosťou. Bola a určite tu aj je vo vyššej miere, než v českom prostredí. ...
* O DAVe: „Už len názov bol protestom. Protestom proti obmedzujúcej povýšenosti inteligencie vôbec a slovenskej osobitne, proti pohŕdavému zaznávaniu akým pristupoval povojnový inteligent k davu, zástupu, kolektívu, ľudu; proti postoju, ktorým sa inteligent vyvyšoval nad ľudovú a robotnícku masu. DAV už svojím názvom manifestoval svoju príslušnosť k nej. Všetky ostatné výklady boli len náhodné...“<ref>{{NOVOMESKY_SPLATKA|308}}</ref>
Riadok 25:
* O Leninovi: "Práve v Leninovom prípade prichodíme k jadru veci: nejde o to, ako, ale o čo hrať. Leninovou pohnútkou naisto nebol neprekonateľný odpor proti demokracii a jej pravidlám. Ale on prvý a jediný s hŕstkou bolševikov medzi všetkými demokratmi a socialistami vtedajšieho sveta pochopil, že bezpečne vyrvať z vrecák či moci "čvargy" (nazývaj ju šetrnejšie: statkárskou buržoáznou triedou) pôdu pre mužíkov v prospech pracujúcich a mier pre zmučený národ, teda celkom elementárne predpoklady pre demokratický životný rozvoj prevažnej väčšiny ľudí, môže len jej porážkou a nastolením moci nad ňou. To aj urobil, nie preto, že mohol, ale preto, lebo musel. Nie na účet, ale na prospech demokracie."<ref>{{NOVOMESKY_SPLATKA|249}}</ref>
* O náraste fašizmu v 1. ČSR: "To, čo demokracia Briandov, Vanderveldov, Mullerov a Benešov pripravila pri zelených ženevských stoloch (a v zbrojovkách Európy) použijú posledné imperialistické vojny fašizmov Hitlerových, Pilsudských, kráľov Alexandrov a iných ... Toto desaťročie bude rozhodujúcim medzníkom. Zakončí jednu a začne novú historickú epochu. ... Dejepisy nezaznamenali krutejšie prechodné obdobia, ako budú nastávajúce blízke roky , zaliate krvou a slzami. ... Pozície, ktoré sa rozbiehajú teraz aj davy na Slovensku, rozhodnú o krátkosti či dĺžke tohto utrpenia." <ref>NOVOMESKÝ, L.: ''Ukľudnené Slovensko''. In DAV. Roč. 4. č. 1., 1931</ref>
* O národnej [[kultúra|kultúre]]: „Kultúrna stavba je veľmi jemný organizmus. A chceli by sme poprosiť tých, ktorí ju chcú odľavičiariť a popravičiariť alebo internacionalizovať a odnacionalizovať, aby sa raz pokúsili odmyslieť si politické sympatie autorov a svoj osobný vzťah k nim od hodnotného diela. Objavili by niečo úžasného: že totiž nejestvuje v celistvom obraze literatúry pravica a ľavica, ktoré sa chcú vzájomne pohltiť, ale len diela (ľavičiarov, pravičiarov, internacionalistov a nacionalistov), vzájomne sa splietajúce svojou rozmanitosťou, doplňujúce sa odlišným zmyslom, a tým tvoriace súzvučný obraz národnej literatúry. Tak ako stavba nestojí na len na nosných stĺpoch, ale aj na silách vzájomne sa opierajúcich, aj kultúrna budova národov sa drží silami vzájomne sa na seba opierajúcimi a podopierajúcimi.“
* O Sovietskom zväze: "A na tomto stupni, v meradle nesmierne širokom, rodia sa nové ľudské túžby. Nový človek, presnejšie povedané, nové ľudstvo, ktoré je podnecované novými záujmami, intelektuálnymi, citovými a zmyslovými – keď stará túžby vykorisťovanej triedy, túžba po chlebe, po ľudskej existencii je už riešená a vyriešená. ... komsomolci sa zhodli, aby sa všetci mladí muži holili, čisto obliekali, aby do divadiel nechodili v pracovnom obleku a bez goliera, aby nosili kravaty. Do okien robotníckych príbytkov sa nasťahovali kvetináče s kvetinami, verejné jedálne súťažia o to, ktorá bude mať skôr na stole biele obrusy; v sovietskej tlači prebiehaj debata o tom, či pouličné hodiny majú zvoniť o štvrť alebo nie...“ <ref>NOVOMESKÝ, L. Publicistika zv. III., s.166-177. Cit. podľa ŠMATLÁK, S. Ladislav Novomeský. Praha: Československý spisovateľ.1977. s. 72</ref>
* O Stalinovi: "Stalinovo meno bolo predsa v tých osudových časoch synonymom pre červenú armádu, Sovietsky zväz, pre rozhodný, cieľavedomý a presvedčivý odpor proti nacizmu, toto meno sa spájalo s vierou, presvedčením a zápasom národov - aj našich národov - za oslobodenie z nacistického útlaku. V roku 1949 potom nedvojzmyselne vyjadrovalo triedy, socialistický program. Ak sa český básnik v súzvuku s cítením národa a s túžbami svojej triedy hlásil k týmto zápasom, hoci so Stalinovým menom, nemá sa za čo hanbiť. Ba nemusí sa hanbiť ani za to, že Stalinovo meno vyzdvihol na prospech týchto zápasov ako šifru programu a zrozumiteľnú skratku pre ciele svojho národa, a svojich citov. Nemusím vám vravieť, koľko dôvodov má napríklad Jaroslav Seifert sťažovať sa na kult vôbec a Stalinov osobitne. A predsa v časoch, keď sa začal rozmetávať jeho kult a strhávať nimbus z jeho mena, práv kvôli tomu zmylsu, o ktorom tu hovorím, bol udivený, znepokojený a rozhorčený, a nie iba preto, že ho odrazu s dešpektom začali syčať neraz tie isté ústa, ktoré ho deň predtým iba vydychovali, také boli voči nemu úctivé. <ref>{{NOVOMESKY_SPLATKA|70}}</ref>
* „Socializmus sa od kapitalizmu odlišuje tým – a to aj sľúbil – že dvíha závory, ktoré kapitalizmus už zdvihnúť nemohol. ... Ľudia prijali socializmus okrem iného aj v nádeji, že otvorí cestu k takej slobode myslenia a prejavu, akú im kapitalizmus neotvoril ... disciplína sa musí uplatňovať vnútri mechanizmu, ktorý sa bude budovať na slobode prejavu a nie na jej obmedzovaní. ...kultúru krajiny málokedy vytvárali spisovatelia oficiálni...
* Tma, ktorú z diaľky bielym svitom klame / pod čiernym nebom zatemnených hviezd, pristane smútku usúžených miest, / jak temné závoje, alebo temno samé. / A v tej tme samo zdanie svetla kriesi, / jak čiara na tabuli prebíja sa ňou. / To slepý čas, ach, slepý čas sa šmátre jeseňou, / opretý o palicu bielej brezy". <ref>NOVOMESKÝ, L.: ''Breza v noci'', 1941</ref>
Riadok 50:
* Nerozumeli ste azda doslovne storočnej slovenčine [[Ľudovít Štúr|Štúrovej]]? Táto najjasnejšia hlava, hovorí v podstate toto: Najlepšie sa zdiera a vykorisťuje ľud nevedomý a zaostalý...
* O Parížskej komúne: „Bolo to roku 1871, pri vzniku Parížskej komúny. Rimbaud sa aktívne zúčastňuje na bojoch o Komúnu a o Duccasovi sa nedohodli jeho životopisci, či nie je totožný s politickým ľudovým rečníkom Ducassom, prevadepodobne zákorene zavraždeným políciou. Komúna sa skončila na Pére Lachaise. A atmosféra smrteľnej úzkosti, mrazivý, mŕtvolným jedom napustený dych tohto ovzdušia, to bolo duševné útočište zo situácie, pred ktorou fyzikum prekliatych sa schovávalo v tuláckych krmách v susedstve, nad páchnúcím, ničivým alkoholom. Medzi dvoma revolúciami: jednej dávno minulej, druhej zďaleka neprichádzajúcej, uprostred prevratových kvasov znamenajúcich koniec koncov rozmach nenávidenej tuposti žije poézia zmyslového opojenia, desivý smútok vyziabnutých postáv na popravišti, úžasný, nebývalý rozkvet poézie podmienený hnilobou, do ktorej boli vsadení prekliati básnici. Takýto je básnický typ 1830. Básnický typ 1870.“
* O porovnávaní socializmu a fašizmu: „...pri všetkých trpkých a trápnych, desných a ďalších skúsenostiach, treba povedať nahlas, že bol a je rozdiel medzi socializmom a fašizmom, ak chcete i medzi Stalinom a Hitlerom. Je pravda, sú tu zjavy a znaky lákajúce k porovnávaniu: jeden i druhý bol „nadčlovekom“, predmetom zbožštenia... autokratický... disponovali hrdelnými súdmi a lágrami, zavrhovali konkrétne smerovanie umenia... no pri všetkých tých skúsenostiach, ešte aj iných podobnostiach, bol priepastný rozdiel medzi spoločenskými triedami na čele ktorých stáli. A tieto rozdielne povahy tried, ich cieľov, historického poslania dôrazne varujú pred porovnávaním Stalina s Hitlerom, dokonca pred vkladaním znamienka rovnosti medzi socializmus a fašizmus. Výčiny kultu Stalinovej osobnosti išli na účet triedy a jej pokrokového poslania, ktorej boli cudzie a ktorá ich nepotrebuje. Kdežto Hitlerove v prospech triedy a jej príživníckej a reakčnej pozície, ktorá inú voľbu nemala a potrebovala ich v záujme udržania a predĺženia svojej moci.“
* Ó rudých perí ženské plemä, po bozku túhou čiernom na obočí milujte verše dobré, precítené, nie iba modré básnikove oči!
Riadok 67:
* "Do vysokého veku v ňom zostalo čosi chlapčenské, hravé a bezprostredné, čo spomínajú aj jeho rovesníci." [[Vojtech Mihálik]]
* "Humanista v pravom zmysle slova vnímal novodobé Slovensko netradične, bez provinčných koncepcii, moderne, v rozmeroch svojho komunistického svetonázoru."
* [[Gustáv Husák]]: Keď skúmame [[dejiny]], nachádzame v nich dosť mien, pri ktorých iba titul a hodnosť čosi hovorí; za leskom titulu je však prázdnota. Sú to čierni pasažieri histórie. A nájdeme i iné postavy, hoc aj bez štátnych titulov a hodnosti, v ktorých akoby sa stelesnila problematika doby, ktoré sú symbolmi potrieb, bojov a ilúzií svoje spoločnosti, sú míľnikmi na vývinovej ceste svojho [[
* "Mstila se na něm malost. Čí, koho, v jakém zájmu? Na podobné dotazy, bohužel, dosud neumíme uspokojujícím způsobem odpovědět. Ovšem známe fakta o tom, že Novomeský v poválečných funkcích – jakkoli se to někdejším stoupencům režimu Slovenského státu jeví jinak – vykonal mnoho dobrého i statečného, že nebyl (jako ostatně nikdy) poplatný dobové dogmatice.“ </ref>KUČERA, M. ''Dialektika poézie a života.'' In BALÁŽ, A. ''V tenkej koži básnika.'' Bratislava: Literárne informačné centrum. 2004. ISBN: 8088878942. [cit. 2016-03-03]. Dostupné na http://www.litcentrum.sk/31861 </ref>
* "Smutne rozprával o radosti,
== Povedali o ==
| |||