Laco Novomeský: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace
Riadok 18:
* [[Čas]] letí jak vtáci nedozierní. 1904. Na [[rok]] ten [[Zabúdanie|zabudol]] som jak na svoj dáždnik čierny v café Union.
* [[Úzkosť|Úzkosti]] ničivé! To nič v nich strašlivé je, to nič je strašlivé: [[nič]] v ničom stratené, ten plameň spaľujúci, ktorý nezahreje, ten plameň mrazivý, tie chladné plamene.
* " Tma, ktorú z diaľky bielym svitom klame/ pod čiernym nebom zatemnených hviezd,
pristane smútku usúžených miest,/ jak temné závoje, alebo temno samé./ A v tej tme samo zdanie svetla kriesi,/ jak čiara na tabuli prebíja sa ňou./ To slepý čas, ach, slepý čas sa šmátre jeseňou,/ opretý o palicu bielej brezy"L. Novomeský, Breza v noci, 1941
pod čiernym nebom zatemnených hviezd,
pristane smútku usúžených miest,
jak temné závoje, alebo temno samé.
A v tej tme samo zdanie svetla kriesi,
jak čiara na tabuli prebíja sa ňou.
To slepý čas, ach, slepý čas sa šmátre jeseňou,
opretý o palicu bielej brezy"
L. Novomeský, Breza v noci, 1941
 
* "Vlastnou matkou európskej tragédie v rokoch 1933 až 1945 bolo dôsledné liberalistické chápanie demokracie, ktoré ovládlo západnú Európu." * o DAVe „Už len názov bol protestom. Protestom proti obmedzujúcej povýšenosti inteligencie vôbec a slovenskej osobitne, proti pohŕdavému zaznávaniu, a akým pristupoval povojnový inteligent k davu, zástupu, kolektívu, ľudu; proti postoju, ktorým sa inteligent vyvyšoval nad ľudovú a robotnícku masu. DAV už svojím názvom manifestoval svoju príslušnosť k nej. Všetky ostatné výklady boli len náhodné...“ NOVOMESKÝ, L. Splátka veľkého dlhu. Bratislava: Nadácia V. Clementisa. 1992. ISBN 80-85557-06-3, s.308
* Ó rudých perí ženské plemä, po bozku túhou čiernom na obočí milujte verše dobré, precítené, nie iba modré básnikove oči!" (Novomeský)
po bozku túhou čiernom na obočí
milujte verše dobré, precítené,
nie iba modré básnikove oči!" (Novomeský)
 
* „Nerozumeli ste azda doslovne storočnej slovenčine [[Ľudovít Štúr|Štúrovej]]? Táto najjasnejšia hlava, hovorí v podstate toto: Najlepšie sa zdiera a vykorisťuje ľud nevedomý a zaostalý,"
* „Blúdime ďalej labyrintom bolesti, pre všetky krásy sveta zakliate.“
Řádek 41 ⟶ 30:
* "Ľud, ktorý sa naučil vládnuť, nemožno ovládať" Laco Novomeský
* "Socializmus bez demokracie proste nemôže existovať, dokonca na príklad predmníchovskej republiky sa mi žiada povedať, že sama demokracia je len taká silná a v spoločnosti zakotvená, ako silný a spoločensky zakotvený je socializmus v nej. A keď aj potrebuje, ba mu aj priznávame isté nedemokratické práva na to, aby svoju moc posilnil a bezpečne upevnil, nepriznávame ich do aleluja, naveky, ale len na vymedzený čas, ktorý v rozličných krajinách môže a musí byť rozličný. Inak sa z vlády ľudu stáva vláda nad ľudom a zo socializmu v takejto pseudodemokracii len neveľmi príťažlivá karikatúra socializmu. ... Demokracia v prvom desaťročí republiky mala kardinálne nedostatky. Nevedela premôcť mocnú vládu bohatých tried nad ňou, vládu finančnej oligarchie , nevedela vyriešiť národnostnú otázku v nej, t. j. aby Slováci a Česi vládli ako rovní s rovnými... "
* "Nechcem byť teraz múdry a vyčítať februárovým víťazom poklesy, ktoré som svojho času nevidel, alebo som nad nimi prižmuroval oči. Bolo mi, prirodzene jasné, že práve zrodená socialistická moc nemôže so svojimi odporcami jednať v rukavičkách. Šetrne a ohľaduplne. Akonáhle sa socializmus dostane k moci - a aj teraz som o tom presvedčený - je povinnosťou socialistov chrániť ho v tej miere, v akej sú schopní ho ohrozovať jeho odporcovia. To mu nesmieme vyčítať a túto tvrdosť mu v nijakom mene nevyčítame. Ale vyčítame mu bezohľadný, tvrdý prístup k "zásadám", ktoré so socializmom nemajú nič spoločné a boli len pseudosocialistickou fasádou prekrývané. V bezohlavej honbe za centralizovanou mocou, za jej pevnosťou, neváhali jej predstavitelia zneužiť aj štátnu moc - ako je bezpečnosť a súdy - a v umelo nastrojených procesoch odsudzovali pod rozličnými zámienkami na mnohoročné žaláre mnohých jej odporcov, ba ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa dokonca na smrť. ... Združstevňovanie poľnohospodárstva bolo správnou myšlienkou socializmu (... hospodárenie na malých gazdovstvách predstavovalo pri neprestajnom roľníckom lopotení neprestajný núdzny život a jednak si moderná strojová výroba priam vynucovala väčšie plochy - veď je neprestaviteľné, že by nepatrné pásiky zeme, ktoré prevažovali, obrábali traktory a kombajny...) a bude patriť k jeho veľkým úspechom, že sa ho podujal uskutočniť. Ale bude patriť aj zahanbujúcim nedostatkom ten spôsob, ako k jeho záslužnej úlohe pristupovali. Aké prefíkané formy nátlaku využíval na väčšinu roľníkov, hoci ortodoxný t.j. pravoverný výklad socializmu predpokladal podmienku dobrovoľný prístup roľníkov do kolektívneho hospodárenia. Toto okaté figliarstvo bolo tak všeobecné, že medzi roľníkmi sa väčšmi ujalo označenie "vzali mi", než iné, jediné priliehavé "dal som" ... do družstva svoju škvarku, svoj dobytok, náradie atď. Taktiež súkromná obchodná a remeselnícka malovýroba bola zadministrovaná valcom socializmu... aby nefigurovalo v štatistikách súkromné podnikanie, hoci od čias, čo bolo praktické vytreté, trpí socialistická verejnosť na nedostatok drobných služieb. Štát (daňový úrad) mohol malovýrobu mať pod kontrolou, aby sa z nej postupne nevyvinul súkromno-kapitalistický element.
Taktiež súkromná obchodná a remeselnícka malovýroba bola zadministrovaná valcom socializmu... aby nefigurovalo v štatistikách súkromné podnikanie, hoci od čias, čo bolo praktické vytreté, trpí socialistická verejnosť na nedostatok drobných služieb. Štát (daňový úrad) mohol malovýrobu mať pod kontrolou, aby sa z nej postupne nevyvinul súkromno-kapitalistický element.
L. Novomeský, Splátka veľkého dlhu II. zv., s. 170-176
 
Řádek 50 ⟶ 38:
* Nadzmysel nad zmyslami v poézii totiž je pohyb: smelý skok z čarokruhu, ktorý ručičkami dokola, dokola kreslia hodiny... smelý skok poza začarenú čiaru z údelu, času jeho návyku, po nové vône, farby, po chuť na jazyku, po nový dotyk hmatom otupených prstvo, po nepočuté nikdy alebo symfóniách Mozartov a svrčkov na letné poludnie a v Malej nočnej hudbe kŕkajúcich žiab. V jej moci previdieť a nájsť budúce bude v súkolí prítomnosti a prečasovať je na bývalo a bolo... nahmatal Antonov, až skríkol, ozaj skríkol na okúňavé ticho prvým potleskom, materské znamienko na skrytom mieste svojej prvej lásky, plastiku zdravých úderov v jej žilách, jej nutnosť nevyhnutnú, jej strhujúcu vášeň, jej spaľujúce veky na popol a naveky dvíhajúci veky z popola, jej príťažlivosť, pre ktorú sa opúšťali lásky a vedeli sa pre život v nej vrhať do smrti, hockde, hocikedy, preboha, koľkí: presilu pre, ktorá v nej prevýšila prevídanie básní: prevraty súce presvedčiť a pretvárať a premôcť. Ale to sa priblížila k sebe. Už prenikala tôňu svojej podobnosti, do svojich údov vstúpila a v rozkmásaných šatách vôňala ako vtedy dymom vatier pouličných stráží na Nevskom v Peterburgu v roku sedemnástom. A že ju poznal z diaľky poézie, Antonov tlieskla prvý na jej počesť. A revolúciu s ktoru sa pri nej zvítal, vzrušene potľapkával v tomto potlesku." L. Novomeský, Víla Tereza (fragment)
 
* Je taká múdrosť: kľaknúť si pred koncilom, priznávať kardinálom blud a blúdenia a bludy, radšej si pokľaknúť, než klesnúť na hranici,
* Je taká múdrosť:
radšej skryť pravdu v sebe kdesi akoby v klenotnici, potom si doznať, že sa predsa krúti. Však, súdruh Galilei, je taká múdrosť?! Lež nad mudrca múdrejšie je dieťa, ten rozprávkový chlapček nerozumne smelý, ten chlapček, ktorý skríkol hlasito, až beda, že kráľ je nahý, že nahý je celý." Laco Novomeský (zb. Stamodtiaľ a iné básne)
kľaknúť si pred koncilom,
priznávať kardinálom blud a blúdenia a bludy,
 
radšej si pokľaknúť, než klesnúť na hranici,
radšej skryť pravdu v sebe kdesi
akoby v klenotnici,
potom si doznať, že sa predsa krúti.
Však, súdruh Galilei,
je taká múdrosť?!
 
Lež nad mudrca múdrejšie je dieťa,
ten rozprávkový chlapček nerozumne smelý,
ten chlapček, ktorý skríkol hlasito, až beda,
že kráľ je nahý, že nahý je celý."
 
Laco Novomeský (zb. Stamodtiaľ a iné básne)
 
* "Nemyslím na slovo každé a na akékoľvek slovo, ale na slovo prebolené a vybolené mnohými trýzňami, mnohými rozpakmi a veľkými zápasmi o pravdu a jej vlastne dieťa: krásu; myslím na slovo, z ktorým stojí život; na slovo takých Baudelairov, Apollinariov, Verlainov, Rilkov, Lermontovov až Jeseninov a Majakovských, Jankov Kráľov atď. atď. aby som spomenul nosné stĺpy tejto budovy, ktorá zo slov zložená, je najskvelejším a najbezpečnejším činom vekov. Je pravda, že slovo samo nelieči, a že na bolesti, na ktorú som myslel a na ktorú ste, dúfam, mysleli i vy pri pohľade na obrazy tej stovky básní, ktoré som napísal, je slovo liekom príliš slabým. Ale myslite na nosnosť slova, ktoré sa môže strať grandióznym činom s liečivom - a ešte viac - uzdravujúcou silou, ako sa idea stáva mocou, keď si osvojí húfy." (L. Novomeský, publicistika zv. IV. s. 231)